Horné Plachtince

Je niekoľko ciest ako sa dostať na Španí Laz. Verte mi, aj keď cieľ je vždy ten istý, zážitok z toho bude vždy iný. Tento krát bol východzím bodom výletu obecný úrad v Horných Plachtinciach, pred ktorým je umiestnená pamätná tabuľa, venovaná rodákovi Milanovi Kňažkovi. V úzadí úradu sme našli hneď prvú najstaršiu historickú pamiatku obce, ktorou bola drevená zvonička ešte z roku 1737. Na križovatke (zástavka autobusu) je turistické značenie, ale cestu na Španí Laz sme tam nevideli a tak sme sa vydali smerom doľava s hľadaním modrej turistickej značky s výzvou dobrodružstva. Zo začiatku sme ju nikde nepostrehli, až kým jeden z nás so zrakom jastraba neuvidel v strede lúky strom, na ktorom bola namaľovaná a tak sme ho nasledovali. Cez upravenú lúku sme vliezli do lesa na lesnú cestu. Našli sme na nej ďalšiu modrú značku, ale značne vyblednutú. Od tejto značky to už ako turistický chodník vôbec nevyzeralo. Spadnutý strom cez cestu ho akoby úplne vymazal. Za týmto stromom sa cesta zmenila na skoro nepriechodnú paseku. Určite by sa hodila mačeta. V takomto prípade, ak má človek pocit zablúdenia, pomôžu chodníčky vyšliapané zverou. Tá akoby vedela, ako prejsť takýmto terénom. Vydali sme sa teda chodníkom lesnej zvery. Poviem vám, bolo to poriadne dobrodružstvo. Kroky cez paseky nás priviedli na miesto ležoviska lesnej zvery. Po krátkom oddychu a občerstvení sme sa pobrali ďalej po stopách "vysokej". V tomto okamihu sme sa spoliehali len na ich orientačné schopnosti. Urobili sme dobre, lebo prechod touto asi sto metrov dlhou pasekou bol úspešný. Trvalo to nejaký čas. To nám ale nevadilo. Veď nakoniec bolo poobedie, leto, krásny deň. Z paseky sme vyšli do krásneho lesa. Tu sme sa začali orientovať pomocou mobilu, lebo hľadať značku už nemalo zmysel. Z lesa sme vyšli na obrovskú pokosenú lúku. Podľa mobilu sme boli asi v polovici túry. Po prechode lúkou sme vošli znovu do lesa. Pred nami sa ukázalo poriadne stúpanie a bolo evidentné, že bude dosť namáhavé. Nezľakli sme sa ho. Však nezaškodí tak trochu kardio, nie? S perspektívou výhľadov sme sa vybrali toto stúpanie zdolávať. A ozaj bolo dobré. Každý z nás si poriadne odfúkol po jeho zdolaní. Odmenou boli výhľady na Krupinskú vrchovinu. Možno kilometer od nás už bolo vidieť vysielač a to sme už vedeli, že sa pomaly blížime do cieľa. Veruže sme sa potešili, keď sme stáli pod ním. No a resumé túry? Bolo super, že sme tú značku stratili a išli vlastnou cestou. Dobrodružstvo, ktoré sme zažili, sa nedá ani porovnať s nudnou spiatočnou cestou po modrej značke, ktorá vedie po rozbitých zvážniciach dreva. No a čo tam ešte nájdete? Na hrebeni sú súkromné laznícke usadlosti, ale nachádza sa tu aj jeden kemp, kde môžete prenocovať a oddýchnuť si. Nenechajte si újsť romantické zaspávanie pod hviezdnou oblohou s možnosťou započúvať sa do nočných lesných zvukov. Tých, ktorých to nadchlo a aj napriek tomu si nevedia predstaviť stráviť noc v stane je vraj aj možnosť prenocovania v útulných jednoducho zariadených podkrovných izbách, alebo v karavane.